História

Obec Olováry leží na juhu Slovenska asi 6 km od slovensko-maďarských hraníc. Najbližšia rieka je Ipeľ, ktorá je takisto na 6 km vzdialená. Táto rieka tvorí prírodnú hrani­cu medzi Slovenskom a Maďarskom.

Obec Olováry sa rozprestiera v krásnom Ipeľskom údolí, v kotline zo severu izolovane od ruchu sveta. Nerušený výhľad je len smerom na juh do spomenutej kotliny, cez ktorú vedie len poľná cesta k rieke Ipeľ. Medzi vrchmi je najvyšší tzv. Kamenný vrch, ktorý je 327 m vysoký. Až do dnešného dňa používajú obyvatelia pradávne názvy honov, vrchov, údolí a chotárnych názvov.

Prvú známu písomnú správu, ktorá sa zachovala o obci vydala kráľovská kancelária kráľa Bela IV. v desiatom roku jeho panovania. Z tohto obdobia, v listine, ktorá sa zachovala a datované je 9. septembra 1245 sa stretneme po prvýkrát mimo iných okolitých obcí aj s názvom Olováry v tvare Olwar. V nes­korších listinách sa názov obce vyskytuje v rôznych podobách ako napríklad: Olwar, Alwar, Alvár, Olowar, Ó-vár. Je známe, že na príkaz grófa Imricha Eszterházyho, ostrihomského arcibiskupa vykonal dňa 9. júna 1731 gróf Žigmond Berényi kanonickú vizitáciu farnosti, kde okrem iného udáva časový údaj v te­xte o prvom kostole:

“Adhuc anno 1076+ cedificata.” ( Bol na tom­to mieste roku 1076).

Na základe toho môžeme predpokladať, že rok pred panovaním Svätého Ladislava Olováry už existovali. Obec má oveľa dlhšiu históriu, avšak listiny vo väčšej miere sa zachovali len z obdobia po tatárskom vpáde. Nakoľko sme zo staršieho obdobia nenašli originálne dokumenty, preto dejiny obce rátame len od vydania listiny kráľom Belom IV.

V archívnych prameňoch meno Olováry je dlhšie obdobie spomenuté len ako pustatina v tvare Alwar, ktoré sa nachádzala na mieste terajšej dediny. Názov obce aj pri daňovom súpise v roku 1548 je v tvare Olvar. Oficiálne s názvom obce v tvare Ovár sa stretneme v dokumente z 18. mája 1818 z vizitácie cirkevného zboru, kde sa píše o obci Óvár, ktorá existovala už aj v roku 1245 pod názvom Alwar. Predpokladá sa, že toto pomeno-vanie pochádza z názvu pevnosti menšieho dreveného hradu na " Kamennom vrchu ", v preklade z maďarčiny Óvár - starý hrad. V peknom jasnom počasí mohli strážcovia vidieť velmi ďaleko z pevnosti. Tak zďaleka mohli zbadať blížiace sa nebezpečenstvo, a podlá vtedajších zvyklostí ohlasovali na hrad v Modrom Kameni pohyb nepriateľa.

Podľa niektorých prameňov dejiny obce Olováry úzko súvisia s dejinami hradu Modrý Kameň. Podlá starých zástav a bojových znakov oba hrady boli v úzkom prepojení. Aj Olováry patrili spolu s Modrým Kameňom do majetku rodu Balašovcov.

Táto časť Novohradu bola osídlená už niekoľko tisícročí. Archeológovia podľa doteraz známych výskumov v chotári obce odkryli stopy usadlosti z doby kamennej. Nad obcou na vrchu Starý hrad našli hradby z obdobia sťahovania národov. Dá sa predpokladať, že podobne ako blízke Bušince, aj chotár obce Olováry môže veľmi prekvapiť bádateľov starých dôb. Výskum dejín obce je veľmi náročný, nakoľko máme k dispozícii len veľmi málo prameňov. S dejinami obce úzko súvisia aj dejiny cirkvi a školy.

Jednotlivé etapy vývoja obce môžeme zdokumentovať, keď preskúmame známe súpisy obyvateľstva a zadelenie obce k panstvám, správnym územným celkom od najstaršieho obdobia po súčasnosť.

Podľa súpisu obyvateľstva v roku 2001 v obci bolo 342 lobyvatelov.

Podľa prvého známeho súpisu obyvateľstva, ktorý sa zachoval z roku 1715 v dedine bolo 14 domácností, z toho 13 poddanských a l želiarska. Z tohto roku nemáme presné údaje o počte obyvateľov. Podľa národnosti spísali 5 slovenských a 9 maďarských domácností. O päť rokov neskorší súpis z roku 1720 už uvádza len 13 domácnosti, z toho 8 slovenských a 5 ma-ďarských.

Prvé presné údaje o počte obyvateľov v Olovároch sú známe z roku 1828. Vtedy v obci žilo 648 obyvateľov. V nasledujúcich rokoch výsledky súpisu obyvateľstva sú nasledovné: 1869 - 463 obyvateľov, 1880 - 436, 1890 - 513, 1900 - 508, 1910 - 540, 192l - 515, 1930 - 513, 1950 - 479, 1961 - 483, 1970 - 448, 1980 - 435. Ako sme už spomenuli v r. 1991 386 obyvateľov, z tuho 208 žien, podľa vekovej kategórie: 0-14 rokov 63, od 15 do 59, 105 mužov a ženy od 15 do 54 101. Muži nad 60 rokov 41, ženy nad 55 rokov 76. Priemerný vek bol 41 rokov, čo je o 5,5 rokov viac než priemerný vek obyvateľov okresu Veľký Krtíš. Podľa národnosti 315 maďarskej národnosti, 68 slovenskej národnosti a 3 českej národnosti. Podľa náboženského vyznania 348 rímsko - katolíkov, 4 pravoslávni, 7 evanjelikov a 27 bez údajov. Do týchto údajov sme samozrejme spracovali aj výsledky za Potôčok. Tu pripomenieme, že v dokumentoch zo 16. storočia Potôčok je spomenutý ako malá dedina. V tom období takisto ako Olováry patril k majetku divínskeho hradu. V r. 1828 mal 5 domov a 27 obyvateľov.

Ako z uvedeného vyplýva v obci žilo najviac ľudí v r. 1828. O štyridsať rokov neskôr nastal prudký pokles obyvateľov. V obci žilo skoro o 200 ľudí menej. Ďalší pokles naznačuje aj ďalšie sčítanie obyvateľstva z r. 1880, kedy bolo v Olovároch o 27 ľudí menej, čo v prvom rade zapríčinil mor obyvateľstva. V nasledujúcom období až do roku 1930 nastal mierny nárast obyvateľov. Najviac obyvateľov bolo v r. 1910. Prvýkrát prekročil hranicu 500 duší v r. 1890. V roku 1940 následkom II. svetovej vojny nebol vykonaný súpis obyvateľstva. Štatistické údaje od roku 195O a najmä po roku 1961 ukazujú stály pokles obyvateľov. Od r. 1930 do roku 1991 klesol počet trvalo žijúcích ľudí v obci o 127.

Obec leží v údolí rieky Ipeľ. Patrila do Novohradskej župy. V 14. a 15. stor. patrila k divínskemu hradu. Počas tureckej nadvlády bola zadelená od r. 1554 do roku 1593 do novohradského sandžaku. Žial o počte obyvateľov z tohto obdobia sa nám nepodarilo získať údaje. Od r. 1850 do roku 1916 patrila do okresu Balašské Ďarmoty. Od r. 1916 až do r. 1938 patrila do okresu Modrý Kameň, po mníchovskom diktáte bola pripojená k Maďarsku, v r. 1938 - 1944 do okresu Balašské Ďarmoty. Po skončení II. svetovej vojny od r. 1945 obec znovu pripadla do Československa a patrila až do r. 1960 do okresu Modrý Kameň. Následkom územnej reorganizácie v r. 1960 bola pripojená do okresu Lučenec. Tento okres neskôr v r. 1968 znovu rozdelili a vznikol okres Veľký Krtíš, kde boli zadelené aj Olováry.

Obec v r. 1925 - 1944 patrila do Obvodného notárskeho úradu v Želovciach. Od r. 1945 - 1947 najprv obec patrila do Obvodného úradu NV v Želovciach a po r. 1947 do OÚ NV v Sklabinej. Miestny národný výbor bol vytvorený v 1946 roku ( od 1945 ako miestna správna komisia).

V lokalitách Karancs a Cserhát, na ľavej strane Ipľa, v stredoveku, po tatárskom vpáde bola vybudovaná pomerne hustá sieť hradov a pevností. V tomto období aj napriek tomu, že obec patrila do Novohradskej župy patrila hontianskemu hradu. Následkom tureckej invázie a nivočenia v 16.- 17. stor. sa viac obcí Novohradu vyľudnilo resp. boli úplne zničené.

Tieto dediny sa znovu zaľudnili len v druhej polovici 17. storočia. Medzi také usadlosti patri aj obec Olováry. Turci dedinu obsadili v 1554-om roku, a spod tureckého jarma bola oslobodená len v r. 1593. Aj po tomto období dedina naďalej bola nútená platiť dane Turkom. Následkom bojov začiatkom 17. storočia dedina bola úplne zničená. Znovu sa začala zaľudňovať len okolo r. 1680. Vtedy časť dediny patrila divínskemu hradu a druhá časť patrila modrokamenskému panstvu. Koncom 16. storočia, v r. 1598 lokalita patrila Žigmundovi Balašovi. Výskum dejín obce v stredoveku je velmi náročný, lebo sa zachovalo len málo dokumentov a aj tie sú väčšinou len majetkoprávne listiny. Od r. 1740 získala tu majetky rodina grófa Koháryho. Podlá súpisu z roku 1770 v dedine najväčšie majetky mali gróf František Zichy a Pavol Balaša. V prvej polovici 19. storočia značná časť dediny patrila rodom Zichy a Forgách.

Pre zaujímavosť uvedieme najstaršie rodové mená z Olovár:

Agots, Benkocs, Cseptsényi, Erdélyi, Ferencek, Ferencz, Fábián, Galcsi, Gágyor, Gallo, Horváth,     Jancso, Kalmár, Katyi, Kiss, Kalivoda, Patsa, Rigó, Szánta, Szamko, Tóth, Varga, Vladár, Vízi. Celé rody nazývali aj " had " ( čo v slovenskom preklade môže znamenať vojsko resp. skupina).

V stredoveku pestovaniu viniča pripisovali veľký hospodársky význam. Na severe Novohradskej župy iba v niekoľkých lokalitách pestovali hrozno. Všetky obce sa nachádzajú na terajšom území veľkokrtíšskeho okresu. Medzi tieto dediny patrili aj Olováry.

Zo súpisu utečených poddaných z r. 1720 sa dozvedáme, že z Olovár ušli len 2 rodiny. Keď tento údaj porovnáme s ostatnými okolitými obcami je to velmi málo, nakoľko z ostatných užlo oveľa viac poddaných.

Na jednu sedliacku rodinu v 18. storočí v Novohradskej župe pripadlo priemerne 6,1 ha urbérskej pôdy. V Olovároch v priemere na jednu rodinu nepripadla ani polovica, nakoľko Štatistické údaje vykazujú len 2,8 ha pôdy. Obyvatelia obce v prvom rade získavali ornú pôdu a pasienky klčovaním hôr. Olovárčania v tomto smere boli na prvom mieste v Novohradskej župe, pretože takto zúrodnili asi 475 ha pôdy.

V prvej polovici 19. stor. za sebou nasledujú prírodné katastrofy v obci, ktoré sťažili život obyvateľov. V r. 1830 tak v krajine, ako i v dedine bola veľká neúroda, následkom čoho veľa ľudí zomrelo od hladu. O rok neskôr v r. 1831 oslabené obyvateľstvo napáda ďalšie nebezpečenstvo - cholera, ktoré tiež zbiera svoje obete. Skoro každý deň pochovali niekoho, niekedy aj viacerých. Na druhú vlnu cholery , ktorá v Olovároch vypukla v r. 1873 zomrelo 11 obyvateľov. Oveľa viac obeti si vyžiadala daläia epidémia - kiahne, ktoré nastúpili onedlho po ústupe cholery. V Olovároch tejto nebezpečnej chorobe v krátkom čase podľahlo 87 obetí.

• 12. apríla 1858 v obci vyčíňal obrovský požiar, viacerí zostali bez strechy nad hlavou. V dedine zhorelo 78 väčších, či menších domov. Za obeť padla aj nová budova školy.
• V r. 1876 znovu bola veľká suchota, následkom čoho bola nízka úroda, a pretože obyvatelia väčšinou žili z poľnohospodárstva, čakala ich ťažká zima.
• 16. mája 1885 na svitaní snežilo. V tom istom roku obrovské krupobitie zničilo úrodu.

V druhej polovici minulého storočia, najmä po roku 1859, sa začalo rozvíjať baníctvo. V Olovároch prvé kroky v baníctve podnikali najviac Zichyovci, vd. Okolicsániová /bývala v Balašských Ďarmotách, rodina G. Windsteiga a Cserekvíckovci, ktorí v r. 1859 otvorili prvé štôlne. V štôlni Amália pomerne krátku dobu dolovali uhlie, podľa údajov zanikla v roku 1912. Nepatrila medzi významné bane, čo dokazuje aj množstvo vydolovaného uhlia. V rokoch 1880 - 1892 vyťažili len 6580 q uhlia V r. 1906 - 1907 4800 q a od r. 1910 do r. 1912 na povrch vyniesli 3434 q uhlia. Pre nerentabilnosť baňu v tom roku aj zatvorili.

Udalosti vo svete začiatkom 20. stor. znovu zasiahli do života obyvateľov tejto malej dedinky. V r. 1914 vypukla I. svetová vojna, ktorá sa skončila 11. novembra 1918. Smrť zrie-dila rady vojakov. Na bojiskách viaceri padli, ale aj z tých, ktorí sa vrátili domov chorí a invalidi mnohí zomreli. Zhubný anjel bojisk vzal veľa otcov, milujúcich manželov a bratov. Koľko hrobov je nad urastenými vojakmi, ktorí ešte nemuseli zomrieť a pochovať ich do hrobu bez truhly? Kde sú ich hroby - kto vie? V Galícii, v Poľsku, Besarábii, pri Doberde, pri Piave, v Sicílii. Vojenské hroby a cintoríny sú označené číslami s menami vojakov, ale väčšina z nich je pochovaná do hromadných hrobov.

Z Olovár 13 ľudí zahynulo bez zmyslu:
Janik János,Vizi András, Kopnyický Mihály, Ferencz Mihály, Molnár János, Vizi Lajos, Katyi Ignác, Benkocs István, Mester János,  Kalmár István, Vladár János, Márton Ferenc, Hegedűs István

28. októbra 1918 vyhlásili Československú republiku. Olováry boli pričlenené do republiky, nakoľko rieka Ipel tvorí prírodnú hranicu. 12. septembra 1930 bol T.G. Masaryk, prezident republiky na návšteve v Modrom Kameni, kde na jeho počesť hrala olovárska dychovka. V tom období iba v Olovároch bola dychová kapela, ktorú prezývali " Rezesbanda". Na okolí bola kapela veľmi populárna.

Velká politika znovu zasiahla do života dediny 8. novembra 1938, keď obec pričlenili k Maďarsku. O pár mesiacov skôr, v septembri, vypukla II. svetová vojna, ktorá trvala až do r. 1945. Z Olovár štyridsať mužov narukovalo do vojny.

Vo vojne zahynuli a bez stôp zmizli:

Dezso Gubényi, Ferenc Priska a László Zobál - nevieme, že kde sú pochovaní.

Na východnom fronte padli:

Mészáros István, Tóth János (Erdélyi), Striho László, Tóth Mihály, Tóth Bertalan

Frontové udalosti v Olovároch sa odohrali koncom r. 1944 a začiatkom r. 1945. Na jeseň 1944 padlo 9 bômb na Lieskovec, našťastie nevybuchla každá. Keď sa blížil front, obec obsadilo asi 90 nemeckých vojakov. Ustupujúca nemecká armáda prišla do dediny 26. decembra 1944 so štyrmi delami, ktoré najprv postavili pri kostole a potom na lúke. Po dvojdňovej prestrelke odišli smerom na západ 28. decembra 1944. Sovietska armáda prišla do dediny 31. decembra 1944. S odporom sa už nestretli. Posledné sovietske vojská prechádzali cez dedinu v marci 1945.

Obec sa od začiatku roka 1945 opäť stala súčasťou Slovenska. Spolu s ostatným vráteným územím bola pripojená k územiu vtedajšieho modrokamenského okresu.

Heslovite, bez nároku na úplnosť zhrňujeme tie dôležitejšie udalosti, ktoré väčšou, či menšou mierou ovplyvnili život v dedine:

Slávnostné privítanie prvého autobusu 12

• v roku 1947 bola veľká šuchotá
• 16. mája 1954  boli voľby do MNV, za  predsedu Miestneho národného výboru v Olovároch bol zvolený Ján Prahár
• v júli  1957 začali zavádzať elektriku  v Olovároch, verejné osvetlenie len v r. 1959.
• v auguste r. 1958 začali s generálnou opravou kostola.
• 01.  mája  1959  bolo  založené  Jednotné  roľnícke družstvo v Olovároch.
• 28. novembra 1959 išli do  výslužby petrolejové lampy. V ten deň sa rozžiarili prvé žiarovky v dedine.
• v r. 1960 začali s výstavbou strediska pre JRD.
• 2. novembra 1963 bola dokončená prvá cesta, ktorá viedla do stredu dediny. V ten istý  deň slávnostne privítali prvý autobus  v  dedine.  Obyvatelia  tento  deň oslávili kultúrnym programom a veselicou.

Za predsedu MNV po volbách 1971 bol zvolený Jozef Šaranko. Medzi pýchy obce patria:

• vybudované stredisko JRD a vysadený vinič.
• V r. 1973 dokončili nový kultúrny dom.
• 12. mája 1974 tu usporiadali okresné semifinále spevákov CSEMADOK-U.

V sedemdesiatych rokoch modernizovali verejné osvetlenie na neónové. Vybudovali bezprašné cesty a chodníky. Odstránili potok, ktorý pretekal cez dedinu a tak úplne zmenili tvár Olovár. JRD vybudovalo novú krajčírsku dielňu, kde dostalo pracovné príležitosti asi 35 robotníkov.

V r. 1984 vybudovali nové nákupné stredisko a novú požiarnu zbrojnicu. po " nežnej revolúcii " sa zmenil život a tvár obce. v r. 1990 boli komunálne voľby. Za starostku obce obyvatelia 139 hlasmi zvolili Irmu Benkocsovú.

18. apríla 1991 začala činnosť novozvolená obecná rada. V tom istom roku začali s výstavbou domu smútku ktorý dokončili a odovzdali v r. 1993. Pri stavbe domu smútku treba zvlášť pripomenúť, že obyvatelia pomáhali tak brigádnicky, ako i peňažnou pomocou. Zato patri poďakovanie každému. Zvlášť treba vyzdvihnúť pomoc telovýchovnej jednoty, ktorá sa zapojila do najťažších prác. Vysviacka objektu bola 1. novembra 1992. Na terase sa nachádza malý umieréčik, ktorý odprevádza mŕtvych na poslednú cestu. Tento zvon pochádza z dávnych čias, ešte v starej škole s nim oznamovali začiatok a koniec vyučovania.

V roku 1992 za l milón Sk štátnej podpory bola kanalizovaná a vyasfaltovaná Prlehradská ulica. Rozšírili aj miestne futbalové ihrisko, medzi kostolom a školou vybudovali detské ihrisko. V 1994 bolo vyčistené okolie cintorína, a asi na 100 m bol vymenený poškodený plot.